Prírodné pramene v našich lesoch sú často ukryté v hustých porastoch stromov či kríkov. Aby si ich ľudia všimli, Ján Filanda sa rozhodol, že im dá krajšiu podobu. Doteraz sa mu ich podarilo obmurovať dvadsať. Na každom pritom vyryl názov a dátum jeho vyhotovenia.
KREMNICA. Ján Filanda býva v jarných a letných mesiacoch vo svojej chatke v lokalite Pod Belíkovom. Takto trávi väčšinu roka v krásnej prírode, ktorá sa nachádza v okolí Jastrabej, Ihráča a Nevoľného. Hoci má viacej záľub, dominuje medzi nimi výstavba murovaných prameňov. „Voda mi je blízka už od detstva. Voľakedy sa ňou ľudia zásobili vždy, keď išli napríklad pracovať do hory, alebo kosiť. My, deti, sme chodievali po studničkách a nosievali sme ju dospelým na osvieženie," povedal.
Aby nezostali zabudnuté
Vyrastal v obklopení prírody, v ktorej vyvierajú mnohé pramene. Preto sa Ján Filanda rozhodol zachovať ich tak, aby si ich všimli aj ostatní. „Boli zanedbané, zarastené. Chcel som, aby nezostali zabudnuté. Začal som teda vymýšľať rôzne technológie, ako ich obmurovať," hovorí o motivácii, ktorá ho priviedla k tejto činnosti. Celý život pôsobil v úplne inej profesionálnej oblasti, k murárčine si našiel cestu sám. „Betónovať som začínal na mojej záhrade. Učil som sa na vlastných chybách. Keď som nadobudol pocit, že to už celkom dobre zvládam, pustil som sa do prameňov," pokračuje. Prvý vymuroval pred tromi rokmi, doteraz ich stihol urobiť dvadsať. „Obmuroval som už hádam všetky v okolí, o ktorých som vedel. Potom za mnou začali prichádzať ľudia, ktorým sa to páčilo a hovorili mi o ďalších. Problémom však začali byť peniaze. Prvých päť prameňov som totiž urobil z mojich vlastných zdrojov," vysvetľuje. Nakoniec sa dohodol s niekoľkými starostami aj horármi, ktorých jeho práca tiež zaujala. Prispeli mu na benzín, aj na materiál. „Na jeden prameň spotrebujem šesť vriec cementu, osem fúrikov štrku, dva kýble jemného piesku a kamene," vymenúva. Štrk a kamene si dokonca niekedy sám povyberá z potoka.
Každý musí zvážiť, či sa napije
Tabuľku, do ktorej nakoniec vyryje názov prameňa a dátum jeho vymurovania, si vždy pripravuje doma. Táto práca mu trvá približne tridsať hodín. „Vonku by to bolo oveľa zdĺhavejšie. Potom to už len osadím." S vymýšľaním názvov nemá žiadny problém. „Vychádzam z toho, v akej lokalite sa pramene nachádzajú. Na lúke Poľana som ho pomenoval takisto. Keď som muroval v časti Klzký vrch, nazval som ho Klzký prameň," vysvetľuje. Takto popri cestách pribudli napríklad prameň Minerál (jediný mineralizovaný v okolí) a Europa (stojí v geografickom strede Európy smerom na Krahule). No keďže je situovaný na kopci, voda z neho tečie len po výdatných dažďoch.
Ján Filanda netvrdí, že pramene, ktoré obmuroval, sú pitné. „Do hôr často chodia traktory, pracuje sa s pílami, znečisťuje sa to tam olejmi. Okrem toho sa v lesoch poprašuje a človek nevie, čo sa dostane do podzemného riečišťa. Nemôžem si dovoliť napísať, že ide o pitnú vodu. Každý musí zvážiť, či sa z nej napije, alebo nie. Je to na vlastné riziko," upozorňuje.
Sú rôzni špekulanti
Svoj podpis má takmer na každom prameni. „Na tých prvých som svoje meno napísal len tak nenápadne, dozadu. Mnohí si to ani nevšimli. Viacerí ma pristavovali s otázkou, či sa za svoje meno hanbím, keď sa nepodpisujem. Odvtedy ho dávam na viditeľnejšie miesto," hovorí. Podľa neho pritom zavážila aj skutočnosť, že sú rôzni špekulanti, ktorí prameň len videli a pochvália sa, že ho postavili oni. „Nepáči sa mi, keď si to niekto privlastňuje. Veď nech si urobí svoj." Osobne nepozná nikoho iného, kto by sa takému niečomu venoval. „Ale v Nevoľnom som mal predchodcu, ktorý staval drevené studničky. Dodnes síce stoja, no drevo po niekoľkých rokoch odchádza a nenájde sa nikto, kto by to opravil. Muselo by sa do toho zase investovať," poukazuje na náklady, ktoré by si rekonštrukcia vyžadovala. „Ja som sa rozhodol pre kameň, aby to nebolo tak ľahko zničiteľné časom, alebo vandalmi."
Zaslúži si úctu
Pri pohľade na ktorékoľvek zo svojich diel pociťuje hrdosť najmä vtedy, keď je naň pozitívna odozva. „Prvý kritik je moja manželka. Keď to pochváli, mám radosť. Chvália aj iní, teším sa, keď sa to ľuďom páči. Veď to nerobím len pre seba," hovorí.
„Minule som sa ho pýtala, či si nevedel nájsť vo voľnom čase ľahšiu robotu. Veď je to drina, miešať betón a nosiť ťažké skaly," pridala sa manželka. „Ale keď ho to baví," podotkla.
Všetky svoje pramene pravidelne chodí kontrolovať a snaží sa ich udržiavať. V súvislosti s jeho dielami sa zatiaľ nestalo, že by mu ich niekto poškodil. „Jazerný prameň, ktorý som urobil pri Ihráčskom jazere, síce popísali nejaké deti fixkou, no po dvoch, troch mesiacoch to slnko vytiahlo a zase je to čisté."
V budúcnosti by rád obmuroval prameň v Nevoľnom, kde ľudia chodili pre vodu päťsto rokov. „Myslím, že si zaslúži úctu. Už ho mám aj nakreslený, presne viem, ako by mal vyzerať. Musí mi to však schváliť obecný úrad," uzavrel svoje rozprávanie.