Hrozí Slovensku ekologická katastrofa? Na stole generálneho riaditeľa spoločnosti ZSNP Jána Klimka neutíchal telefón. Donekonečna musel trpezlivo vysvetľovať, prečo je situácia v Žiari nad Hronom úplne odlišná ako neďaleko jazera Balaton, kde sa pretrhla hrádza s toxickým odpadom, ktorý zamoril rozsiahlu oblasť a zabíjal ľudí. Otázka je to logická, veď obrovské kalové pole v Žiari nad Hronom nemožno prehliadnuť.
Zaberá rozlohu 44 hektárov, týči sa do výšky štyridsiatich metrov a ak by ste ho chceli obísť celé, musíte prejsť po obvode viac ako tri kilometre. V priebehu päťdesiatich rokov naň uložili približne 10 miliónov ton odpadov. Prvé metre odkaliska začali robotníci navršovať už krátko po spustení výroby v roku 1954.
Dedinu vytlačili komíny
V 50. rokoch 20. storočia, keď spúšťali žiarsku hlinikáreň, v spoločnosti prevládalo industriálne nadšenie. Plnili sa plány päťročnice a dymiace komíny boli synonymom pokroku. Keď začali chrliť popolček neďaleko Žiaru nad Hronom, ľudí viac zaujímali pracovné príležitosti. Postupne však začalo byť narušené životné prostredie varovným signálom. Ako prvá na to doplatila zaniknutá obec Horné Opatovce, ktorá sa nachádzala v bezprostrednej blízkosti nového závodu.
Nešlo pritom o žiadnu malú dedinku. Obec vznikla už v 11. storočí, mala zaujímavú históriu a takmer 1400 obyvateľov. Pár rokov po spustení hlinikárne sa tam začali diať veci, ktoré ľudí vystrašili. Najprv hynuli včelstvá, indikátor životného prostredia. Pridal sa dobytok, ktorý spásal v okolí trávu.
Archívnu fotogalériu hlinikárne nájdete tu.
„Bývali aj také prípady, že ráno išla krava na pašu a popoludní ju už doviezli na voze. Nevládala stáť. Išla rovno na bitúnok," spomína si jeden z pôvodných obyvateľov.
Potom prišli na rad deti a po nich starí ľudia. Výrazne pribúdali choroby dýchacích ciest či kožné ochorenia. V roku 1969 vtedajšia československá vláda rozhodla o vyškrtnutí Horných Opatoviec z mapy Slovenska. Z veľkej obce ostal iba kostol, ktorý sa stal putovným miestom pre rodákov. A tiež cintorín a zvyšky školy, do ktorej už nijaký žiak neusadne.
Komunistické vlády si zo životného prostredia veľké problémy nerobili. Týkalo sa to nielen emisií, ale aj odkaliska, ktoré z roka na rok narastalo.
Zdroje na rekultiváciu odkaliska nenašli ani ponovembrové vlády. Závod mal vážne finančné problémy a v roku 2003 ho sprivatizovala finančná skupina Penta. Za jednu z priorít považovala odstránenie starej ekologickej záťaže.
Na leteckých snímkach spred niekoľkých rokov v porovnaní so súčasnými vidno, akou veľkou zmenou prešlo temeno odkaliska. Jeho vrchol už netvoria objemné jazerá s alkalickou vodou, ale tesniace fólie. Tie zabraňujú prenikaniu dažďovej vody do skládky. Mohutný vrch z kalov sa postupne zazelená a v okolí už nebude pôsobiť rušivo.
Beh na dlhé trate
Nasledovali odborné posudky a návrhy na riešenie rekultivácie. V krátkom čase bola navrhnutá nová technológia na spracovanie alkalickej vody, ktorá umožnila spustiť rekultiváciu odkaliska. Ide pritom o najväčšiu sumu, akú dala súkromná firma na odstránenie starých ekologických záťaží. „Doteraz sa preinvestovalo 36 miliónov eur, pričom celkovo počítame so sumou 55 miliónov eur," povedal riaditeľ. Pôvodne boli práce rozčlenené na roky 2006 - 2012, no zrejme sa ich podarí ukončiť v budúcom roku.
Cez sneh a horúčavy
Navrhnuté technológie sa realizovali na malých plochách a najprv tam nechali pôsobiť mráz, dážď a horúčavy.
S čistením alkalickej vody začali v roku 2001. Riaditeľ ukazuje letecké snímky spred niekoľkých rokov, na ktorých jasne vidno, že na temene skládky sa nachádzalo päť jazier. Najväčšie malo 5,5 hektára. Dnes tvoria jeho povrch čierne tesniace fólie, ktoré bránia presakovaniu dažďovej vody do telesa skládky.
„Voda, ktorá sa nachádzala v skládke, je na deväťdesiat percent vyčistená a odstránená," hovorí Klimko. Jej pôvodné množstvo odhadovali na viac ako milión kubických metrov, v súčasnosti sa počíta s objemom 60 - 80 tisíc. Alkalická voda sa nachádza už iba v dvoch akumulačných nádržiach. Postupne jej bude ubúdať.
Vzácne kovy pre Moskvu
Na prevádzku odkaliska, ktoré je dnes rekultivované na 85 percent, dohliadajú zamestnanci 24 hodín denne. Nezmení sa to ani po dokončení projektu, keď bude pre kalové pole vypracovaný špeciálny prevádzkový režim.
Otvorená zatiaľ ostáva otázka, či by sa kaly z odkaliska nedali využiť ako druhotné suroviny. Obsahujú vysoký podiel železa a vzácnych kovov, o využitie materiálu sa už zaujímal napríklad moskovský inštitút. Podľa Pavla Ďuricu, odborného asistenta riaditeľa, ktorý má na starosti ekologické projekty, je však zatiaľ brzdou nízka ekonomická návratnosť takýchto projektov.
ANKETA
V okruhu niekoľkých kilometrov od odkaliska sa nachádza zopár väčších a menších obcí a tiež mesto Žiar nad Hronom. Opýtali sme sa predstaviteľov samospráv, či majú po tragédii v Maďarsku z kalového poľa pri hlinikárni obavy.
IVAN ČERNAJ, primátor Žiaru nad Hronom: „Myslím si, že na to nie je dôvod. Predstavitelia závodu nás pravidelne informujú, ako pokračuje rekultivácia skládky. Problém s alkalickou vodou je vyriešený a celý projekt pokračuje. Odkalisko by už nemalo byť environmentálnou záťažou."
DUŠAN ANTAL, starosta Hliníka nad Hronom: „Kým sa nestala tragédia v Ajke, každý bral kopec pri žiarskej hlinikárni iba ako súčasť koloritu a nespájal s ním žiadne obavy. Teraz sa viac zaujímajú, či nie je v ohrození pitná, alebo spodná voda. Obavy z priameho ohrozenia však nemáme."
KAMIL PINKA, starosta Lehôtky pod Brehmi: „Určité obavy musíme pripustiť. Tie sa ani tak netýkajú obáv z deštrukcie odkaliska, skôr máme zlý pocit z možných priesakov do spodných vôd. Odborníci z oblasti životného prostredia by tomu mali venovať zvýšenú pozornosť."
ONDREJ BAHNO, starosta Lovče: „Pamätám si ešte z rokov socializmu, že keď fúkal silný vietor, zo skládky sa dvíhal prach. Rekultivácia tomuto javu zabránila a vyriešil sa aj problém s odčerpaním vody zo skládky. Mala by to byť záruka, že nám nič podobné ako v Ajke nehrozí."
Aký je rozdiel medzi Ajkou a Žiarom nad Hronom?
„Podstata je v tom, že u nás sa na skládku ukladal iný druh kalu ako v Ajke. Z 10 miliónov ton tvorí približne 93 - 94 percent hnedý kal, ktorý nie je taký jemný ako červený kal v Ajke," hovorí riaditeľ spoločnosti ZSNO v Žiari nad Hronom Ján Klimko.
Hnedý kal vysychá oveľa rýchlejšie a neviaže vodu. Červený kal tvorí na skládke iba necelých sedem percent. V porovnaní s masou hnedého kalu je to takmer zanedbateľné množstvo. Kal na skládke nie je tekutý, takže by nemal ako odtiecť.
Problémom červených kalov naopak je, že keď navlhnú, veľmi ťažko schnú. Tento rok je mimoriadne daždivý, čo sa mohlo na tragédii v Ajke výrazne podpísať.
Podstatnou odlišnosťou je tiež fakt, že posledný kilogram odpadu uložili na žiarsku skládku v roku 1997 a v súčasnosti sa tam žiadny kal neukladá.
Hliník sa začal vyrábať modernou elektrolytickou metódou a na primárnu výrobu sa už nepoužíva bauxit. Nakupuje sa priamo oxid hlinitý, ktorý neprodukuje odpad.
- Dažďová voda je v súčasnosti odvádzaná sústavou špeciálnych „vodotečí" do Hrona a kvalita vody sa kontinuálne monitoruje pre prípad, ak by prišlo k jej znečisteniu. V tej chvíli sa zmení systém regulácie obehu vody. Už nebude odtekať do rieky, ale spätne sa prečerpá do telesa skládky, respektíve, priamo do technológie na jej spracovanie.
- Kým vrchol odkaliska je izolovaný fóliami, jeho svahy sú riešené odlišne. Izoláciu zabezpečuje systém bentonitových rohoží, geotextílií na odvádzanie dažďovej vody a špeciálnych geobuniek. Vyvinuli ich pôvodne pre operáciu Púštna búrka na uľahčenie pohybu tankov v tekutom piesku.
- Až na tento dômyselný systém je navŕšená vrstva zeminy a štrku, do ktorej sa aplikuje hydroosev - emulzia s trávnymi semenami. Vďaka nej by sa mali zazelenať nielen predpolia odkaliska, ale aj jeho steny, pričom výraznú zložku budú na začiatku tvoriť náletové rastliny. Tak postupne splynie zelený vrch s okolitou prírodou, aj keď je jasné, že ide o umelo navŕšený kopec.
- Akumulačné nádrže slúžia na odvádzanie vody, ktorá sa zbiera z polí odkaliska, ktoré ešte nie sú zrekultivované. Voda zo zrekultivovaných plôch ide potrubím v skládke do takzvaných upokojovacích nádrží, kde sa monitoruje jej kvalita. Ak je znečistená, systémom čerpadiel sa vráti do telesa skládky, odkiaľ následne vytečie do akumulačných nádrží a pokračuje do systému čistiacej stanice. Keď sa v upokojovacích nádržiach objavili žaby, bol to výborný indikátor čistoty vody.
- Pokusy so zazelenaním skládky sú európskym unikátom. V takomto rozsahu a v pôde s podobným chemickým zložením sa nikdy takýto pokus nerobil. Odborníci tu mali akési pokusné políčka. Najlepšie sa ujali rastliny s plytkým koreňovým systémom, zo stromov brezy či smreky. Odlišne rastliny reagovali na chladnejšej, severnej strane odkaliska, ako na južnej. Keď sa tam oprie slnko, teplomer stúpa k štyridsiatke.
Autor: FOTO SME - JÁN KROŠLÁK, archív ZSNP a.s.
