Už iba starí Štiavničania si pamätajú posledné pohreby z tých miest. Náhodní turisti by ich sotva nazvali cintorínmi. Len kde-tu náhrobný kameň, ktorý z posledných síl stráži pamiatku na svojho mŕtveho.
V Banskej Štiavnici je toľko cintorínov, koľko býva len vo veľkých mestách. Presne štrnásť. Na viacerých sa už nepochováva a chátrajú, niektorým pomaly hrozí tichý zánik, hoci sú zaujímavým dokladom historického vývoja regiónu. Čo s nimi?
V podobnom ohrození bol donedávna aj areál cintorínov Zvonový vŕšok v Banskej Štiavnici. Napokon nielenže prežil, ale čoskoro sa premení na relaxačno-oddychový park s pôsobivými krajinnými scenériami.
Katzenhübel ponorený v zeleniKeď sa pozriete na toto impozantné stredoveké mesto smerom od legendárneho vrchu Paradajz, je prakticky celé ponorené do vrchov. Dominuje tu neopakovateľný triangel. Tvorí ho návršie, na ktorom postavili Nový zámok, ďalej sa vám oči akosi podvedome oprú o Zvonový vŕšok a kalváriu.
Práve „Katzenhübel", ako starí Štiavničania vrch s dvoma zvonicami a troma cintorínmi nazývali, sa v posledných desaťročiach doslova stratil v divokom poraste a odpade. Cintorínsky areál roky nefungoval a zvyklo sem zablúdiť iba niekoľko pozostalých. Aj tí sa radšej ponáhľali preč, lebo vo zvoniciach našli domovské miesto nie celkom bezpečne vyzerajúci tuláci.
„Keď sme sem v roku 2008 prišli, bolo to tu nezvyčajne spustnuté a zanedbané. Paradoxne sa človek nebál mŕtvych, ale živých," hovorí Laura Gressnerová z Ústavu inžinierskych štúdií Slovenskej technickej univerzity, ktorý tu spolu s ďalšími inštitúciami spustil projekt na záchranu cintorínskeho areálu.
Mesto cintorínovBanská Štiavnica bola v období svojej najväčšej prosperity vďaka ťažbe nerastného bohatstva tretím najväčším mestom v Uhorsku.
Žili tu Slováci, Česi, Maďari, Poliaci, Nemci a vidno to aj na hrobových nápisoch. Boli tu tiež pochovaní ruskí vojaci z bojov druhej svetovej vojny či viaceré významné osobnosti mesta.
Zvonový vŕšok tvoria tri cintoríny - katolícky Predný, katolícky Zadný a evanjelický, nazývaný Brána pokoja. Rovnaký, už mierne ošúchaný názov svieti aj na vstupnej bráne cintorína.
Vznikli v 19. storočí, keď v roku 1831 vypukla v meste cholera. Staršie cintoríny hlásili akútny nedostatok miest a bolo nutné začať pochovávať aj mimo historického jadra mesta.
Z katastrálnych máp z obdobia Rakúsko-Uhorska sú jasné presné rozmery pozemkov či majetkové a daňové vzťahy. „Sú tam zakreslené úplné detaily, napríklad studne, kaplnky či druh porastu. Dá sa z nich usudzovať, že ako pozemky na cintoríny mestá vyčleňovali takzvané öde - pustatiny. Bola to pôda nevhodná na poľnohospodársku činnosť, rástla tam najmä tráva a náletové dreviny," hovorí Norma Urbanová, ktorá má na starosti historicko-vývojovú časť projektu.
Ako pochovávaliVrátiť cintorínom dušu
Do rozsiahleho projektu na záchranu Zvonového vŕška sa pred tromi rokmi postupne zapojili geodeti, dendrológovia, krajinári, filozofi, archivári, architekti, dizajnéri a teoretici umenia. Cintorín preskúmali doslova hrob po hrobe. Zamerali 860 hrobových miest, preskúmali náhrobky po výtvarnej stránke, venovali sa tektonike územia, skúmali epitafy, nápisy na hroboch i to, kto v nich leží. Vytvorili bázu informačných kariet, kde presne vyhodnocovali 31 bodov. Výsledky výskumu vyústia do vydania praktickej príručky - metodiky spoznávania, vyhodnocovania a ochrany kultúrno-historických a prírodných hodnôt našich cintorínov.
Najstarší obyvatelia mesta si ešte dokážu spomenúť na časy, keď sa vysoko na Zvonovom vŕšku pochovávalo: „Pešo sa muselo vyjsť hore, to bolo pre starého človeka ako na Golgotu. Mŕtveho niesli na márach, išli od kostolíka k šuster fabrike a potom hore cestou. Viezli ho na koňoch, na vozoch alebo niesli na pleciach," zaspomínal si jeden z pamätníkov.
Mnohým je povedomý aj názov Cintorín samovrahov, ako jednému z nich zvykli Štiavničania hovoriť. No výskum ukázal, že bol mylný.
„Na Slovensku bolo v minulosti zvykom pochovávať samovrahov a nepokrstené deti do nevysvätenej pôdy. Buď k plotom cintorína, alebo dokonca mimo neho. Inak to nebolo ani v tomto prípade," povedala gestorka projektu Jarmila Lalková.
Cintoríny na Zvonovom vŕšku okrem iného zrejme nadväzovali na špitál sv. Hieronyma, ktorý sa nachádzal v jeho blízkosti. Slúžil zároveň ako starobinec, a keď jeho obyvateľom vypršal čas, ich posledná cesta smerovala na Zvonový vŕšok.
Hroby mali ustúpiť estakádeV 70. rokoch 20. storočia sa na Zvonovom vŕšku pochovávať prestalo. Cintorínom hrozil zánik v dôsledku megalomanského plánu, ktorý našťastie nestihol historické mesto dokonale zdevastovať.
V tejto časti mesta sa mala stavať estakáda smerom od bývalej tabakovej továrne. Mohutné betónové pätky mali tvoriť oporné piliere, zasadené priamo na mieste cintorína. S týmto riešením počítal územný plán ešte v roku 1989. Mnohí miestni sú veľmi radi, že to zostalo iba na papieri.
Riešitelia projektu sú presvedčení, že obnova historických cintorínov stojí za námahu. „Keď porovnávame historickú a dnešnú architektúru cintorínov, ide o jasný úpadok kultúry," hovorí Jarmila Lalková. Ako príklad uvádza mnohé staré márnice a kaplnky, ktoré slúžia iba na to, aby do nich hrobári odkladali rýle a motyky. V ich blízkosti vyrástli moderné domy smútku, ktoré neraz do okolia vôbec nezapadajú a ich architektonická hodnota je minimálne sporná.
Zvoňte zvonkyNa Zvonovom vŕšku plánujú po ukončení výskumu rekultivovať sieť chodníkov, skultivovať zeleň i osvetlenie. Priestor troch cintorínov by mal zjednocovať spoločný ústredný kríž.
Obnova zvoníc bude drahá, pretože ich poškodili vandali. Na jednej z nich spálili krov, ktorý bude treba rekonštruovať. Z troch zvonov v zvonici na evanjelickom cintoríne jeden ukradli, druhý poškodili, a tak do dnešného dňa ostal funkčný iba jediný. No ide o Zvonový vŕšok, a tak v duchu jeho názvu počítajú aj s opätovným „bim-bam", ktoré sa bude niesť nad celou Banskou Štiavnicou.
Len tu sa môžem dotknúť minulosti
Silvia Fishbaum je už v lietadle z New Yorku nedočkavá. „Bože, milujem tú cestu," usmieva sa v aute, ktoré mieri z Košíc do Porúbky pri Sobranciach. Už aby stála pri hrobe svojho dedka a položila naň kamienok, ktorý doniesla z Izraela.
S Jankom Kudláčom, miestnym farmárom, pestovateľom liečivých bylín, učiteľom, opravárom čohokoľvek, ale aj skvelým básnikom, sa zvíta ako s vlastným bratom.
„Naši otcovia boli výborní susedia, kamaráti. Viac ako kamaráti," spomína domáci pán. Janko sa stará o starý židovský cintorín. „Málokto o ňom vedel. Bol odsúdený na zabudnutie. Sám nechápem, kde sa v ľuďoch berie povrchnosť, nezáujem, nenávisť," krúti hlavou Kudláč. Chodí tam pokosiť, opraviť drevený plôtik, vysypať chodník, postaviť náhrobný kameň, ktorý ktosi zvalil.
Silvia žila s rodičmi a dvomi sestrami v Porúbke do šiestich rokov. „Pamätám si, ako som sa hrala pri studni, lopatkou som vyhĺbila jamu. Chcela som sa prekopať do Ameriky. Deti sa mi smiali, ukazovali na mňa prstom a volali - smradľavá židovka!"
Keď otcovi zoštátnili vinicu, Moškovičovci sa presťahovali do Košíc. V roku 1974 sa rozhodla odísť cez Švajčiarsko do USA. „Mala som dvadsať. Už som sa nechcela hanbiť, že som židovka."
Vo vlaku na hranici v Chebe jej zobrali pas. Niekto ju udal.
Silvia Fishbaum. FOTO SME: MIKULÁŠ JESENSKÝ
V tom istom roku ju otec po dlhom čase prvýkrát zobral k dedkovmu hrobu. „Boli sme celí doškriabaní, skrvavení. Vtedy som sa zaprisahala, že raz, keď budem žiť v Amerike, prídem a dám cintorín do poriadku. A keď sa mi narodí syn, bude sa volať Chaim. Ako môj dedko."
O päť rokov neskôr si kúpila v Tatratoure dvojtýždňový zájazd do talianskeho Rimini. Na posteli v hoteli nechala papierik: Nehľadajte ma, nečakajte ma, už sa nevrátim.
Vrátila sa v roku 1987. S manželom Arim a dvomi malými synmi. „Aj Ari hovoril, že ten cintorín treba poľudštiť." Až po zbúraní starého režimu a smrti manžela sa definitívne rozhodla. V septembri 2002 sem nabehla so skupinou chlapov. Mačetami, lopatami a buldozérom postupne odkrývali hrob za hrobom. Dohromady päťdesiatsedem. „Obecný úrad na to nemal. A ja nikomu nič nevyčítam. Na toto miesto sa budem vracať do konca života. Viem, odkiaľ prichádzam. Jedine tu sa môžem dotknúť svojej minulosti. Väčšina príbuzných sa z koncentračných táborov nevrátila," dodáva Silvia.
Mikuláš Jesenský
