jských hrách.
Narodili ste sa v Žiari nad Hronom. Bývali ste aj v Kremnici. Ako si spomínate na detstvo v týchto mestách?
- Ja osobne sa považujem za Kremničana. Neskôr sme bývali v Žiari. Keď som začal chodiť na strednú školu, vracal som sa domov už iba na návštevu rodičov. Spomínam však veľmi rád na čas strávený v Kremnici a Žiari nad Hronom. Na návštevu rodičov väčšinou chodievam z Králik cez Kordícke sedlo na Skalku.
Venovali ste sa športu aj pred tým ako sa vám zhoršil zrak?
- Áno. V Žiari som sa venoval aj umeniu. Neskôr som k tomu pripojil karate. Tomu som sa venoval ako organizovanému športu. Neskôr som musel prestať pre zranenie. Keď sa môj zdravotný stav zlepšil začal som sa aktívne venovať atletike.
Ako sa vyvíjala vaša športová kariéra?
- S atletikou som nezačal u slabozrakých, ale v Žiari pod vedením trénera Ondreja Molnára, ktorý mi vštepil vzťah k tomuto športu. Potom som šiel na vysokú školu do Banskej Bystrice. Študoval som telesnú výchovu v aprobácii s geografiou. Vtedy som sa venoval športu na akademickej úrovni. Súťažil som v šprinte na rôznych mítingoch. Neskôr mi oftalmológ poradil, že by som sa športu mohol venovať aj na vyššej úrovni medzi hendikepovanými.
Čo nasledovalo potom?
- Oslovil som môjho bývalého trénera Ondreja Molnára. On mi poradil, že pre mňa bude najvhodnejší atletický päťboj. Vyhľadal som teda trénera Ladislava Hálu, ktorý ma usmernil v mojej ďalšej kariére.
Pretekáte v kategórii B 3. Mohli by ste nám priblížiť zaradenie športovcov do jednotlivých tried?
- Medzinárodne uznané kategórie pre zrakovo postihnutých sú odstupňované od B1 po B3. Úplne nevidiaci sú v skupine B1, športovci s reliktami zraku sú v B2 a do mojej kategórie B3 sú zaradení ľudia s postihnutím zraku, ktoré nie je možné korigovať žiadnymi optickými pomôckami. To znamená, zrak slúži na menej ako desať percent.
Aký bol váš najvýraznejší úspech v atletike?
- Na letných paralympijských hrách v Sydney som získal bronzovú medailu v päťboji. Zaradil by som sem aj striebro z Majstrovstiev sveta v Quebecu, či druhé miesto na Majstrovstvách Európy v Lisabone.
V súčasnosti ste úspešný reprezentant v zjazdovom lyžovaní. Prečo ste sa rozhodli prejsť od atletiky k zimnému športu?
Koncom deväťdesiatych rokov som v rámci zimnej prípravy aj lyžoval. Dá sa povedať, že som vyrastal na Skalke pri Kremnici. Lyžovanie som mal teda od malička v krvi. Vyskúšal som pretekať na Majstrovstvách Slovenska. Výsledky ukázali, že by ma mohli zaradiť do reprezentácie. Postupne som sa etabloval. Prišli zimné hry v Salt Lake City, kde som získal bronzovú medailu.
Mohli by ste opísať pocity po zisku medaile na paralympiáde?
- To sú krásne pocity. S odstupom času si myslím, že pre každého pretekára, ktorý dosiahne podobný úspech, je to zadosťučinenie, že celá príprava a snaha nebola zbytočná.
Foto: Roman Benický
Atletike ste sa potom prestali venovať?
- Určite nie. Atletika sprevádza môj športový život takmer od začiatku. Stále sa jej snažím venovať. Popri lyžovaní sa jej však nevenujem tak ako by som si to predstavoval. Pomáha mi však aj pri úspechoch v zjazdovom lyžovaní.
Myslíte, že médiá venujú dostatočnú pozornosť hendikepovaným športovcom?
- Šport je niečím, čo človeku pomáha vysporiadať sa s jeho problémom. To ako to berie spoločnosť je druhá vec.
Aké podmienky máte na Slovensku vytvorené pre vaše športové aktivity?
- Dá sa povedať, že pre úplnú špičku sú podmienky veľmi dobré. Vždy sa dá nájsť nedokonalosť, ja ale nie som z tých, čo by boli len nespokojní. Osobne by som napríklad v zjazdovom lyžovaní pozmenil pravidlo o striktnom navádzaní pre všetky kategórie. Ja radšej jazdím slalom sám.
Môžete porovnať Slovensko a ostatné krajiny?
- Napríklad zjazdové lyžovanie sa u nás aj v porovnaní s konkurenciou robí na vysokej úrovni. Máme šikovných športovcov, trénerov. Slováci sú ľudia, ktorí sa vedia presadiť.
Ako sa na súťaže pripravuje slabozraký športovec?
- V kategórii B3 sa preteká podľa pravidiel Medzinárodnej atletickej federácie (IAAF), nie sú tam žiadne úľavy. Väčšinou trénujem sám. Pri lyžovaní je to trochu iné. Niekedy však mávame spoločné tréningy kde spolupracujem so sparingpartnerom.
Aký je to pocit spúšťať sa dole svahom pre slabozrakého športovca?
- Je rozdiel medzi kategóriou B1 a B3. Úplne nevidomý pretekár sa absolútne musí spoľahnúť na svojho navádzača. U nás je to markantné hlavne pri kĺzavých disciplínach, napríklad zjazd alebo super G. Slalom však napríklad trénujem sám.
Aký je vzťah medzi navádzačom a jazdcom?
- Nie je to len profesionálny vzťah. S Ľubošom Bošeľom sme priatelia, trávime čas aj mimo svahu.
Profil Norberta Holíka
Narodil sa 14. mája 1972 v Žiari nad Hronom. Býval striedavo v Kremnici a Žiari nad Hronom. Aktuálne je učiteľom v Banskej Bystrici. Medzi jeho najlepšie výsledky možno zaradiť: 3. miesto v slalome a 4. miesto v obrovskom slalome na ZPH v Salt Lake City 2002, 5. miesto v slalome aj obrovskom slalome na ZPH v Turíne 2006, 2. miesto v konečnom poradí Európskeho pohára v sezóne 2008/09. Predchádzajúce štarty na ZPH: Salt Lake City 2002, Turín 2006, Vancouver 2010. Zaujímavosťou je, že medzi paralympionikmi začínal ako atlét a štartoval aj na PH v Sydney 2000, kde získal v päťboji bronz, a v Aténach 2004, kde skončil rovnako v päťboji šiesty. Jeho súčasným navádzačom je Ľuboš Bošeľa.
Autor: Robo Lupták
