Zamestnanci unikátnej vodnej elektrárne v Kremnici do práce fárajú takmer 250 metrov pod zem. Dopravuje ich tam viac ako 150-ročný ťažný stroj.
KREMNICA. Do vôbec prvej podzemnej elektrárne v Európe v hĺbke 247 metrov sa bežní ľudia dostanú málokedy.
Stavba, ktorá vznikla v nadväznosti na Turčekovský vodovod, je totiž stále fungujúce pracovisko a riadi sa prísnymi banskými predpismi.
Kým sme sa spustili hrozivo pôsobiacou šachtou do tmy, nafasovali sme ochranné prilby, banícku baterku a akýsi balíček záchrany s dýchacím prístrojom.
Stroj skonštruovaný bez jediného zvaru
Historické ťažné zariadenie je kombináciou kovu a dreva. FOTO: EVA ŠTENCLOVÁ
Do takzvanej Dedičnej štôlne sme sa dopravili spoločne s našimi sprievodcami v železnej klietke, ktorej pohyb zabezpečuje historické ťažné zariadenie.
„Ide o stroj, ktorý bol vyrobený už v roku 1861 a odvtedy je v nepretržitej prevádzke. Pôvodne ho poháňala para, no v roku 1905 ho prerobili na elektrický pohon,“ vysvetľuje nám strojník zariadenia Miroslav Száz.
Oceľové monštrum bolo výnimočným už v dobe svojho vzniku, keď sa pod jeho výrobu podpísali vyhlásené kachelmanovské strojárne vo Vyhniach.
Vtedajší majstri skonštruovali celý stroj bez jediného zvaru, všetky súčiastky držia pokope nity alebo šrauby.
Kuriozitou sú drevená nožná brzda a rovnako drevené ozubenie, ktoré drží celú hlavu ťažného zariadenia.
„Zuby sú vyrobené z pareného hraba a keď sa poškodia, musia ich dať vyhotoviť na objednávku,“ hovorí Miroslav Száz.
Keďže kolos je v nepretržitej prevádzke viac ako 150 rokov a pamätá si staré banícke partie, dnes sa nenájde žiadna firma, ktorá by ho bola schopná v prípade potreby zreparovať.
„My tu s ním žijeme, takže 99 a pol percenta opráv zabezpečuje naša dielňa svojpomocne,“ chváli kolegov.
Do elektrárne musia jej zamestnanci fárať.
Nie každý v podzemí vydrží
V „klietke“, ktorá sa pohybuje maximálne rýchlosťou 1,5 metra za sekundu, pomaly klesáme do podzemia. Naše tváre osvetľujú len banícke svetlá a my s obavami pozorujeme okolie. V tme míňame akési poschodia. Po asi troch minútach a zvuku zvončeka, ktorý signalizuje koniec zostupu, pristaneme v niekdajšej bani.
Prechádzame tlakovou komorou, ktorá priestory elektrárne s ďalšími historickými zariadeniami a troma Peltonovými turbínami oddeľuje od zvyšku štôlne.
„Niektorí sa tu boja. Prišli sem pracovať z povrchu a mali dosť. Majster ich musel preradiť inam,“ rozpráva nám o práci pod povrchom Ján Brosch. „Ale mne to nevadí, sme stará banícka rodina, môj starý otec bol baník, môj otec bol baník a aj ja vlastne fáram.“
To, že do práce ho už pätnásť rokov v železnej klietke spúšťa veterán medzi banskými strojmi, ho netrápi. „Veď je to v podstate výťah,“ smeje sa.
Vo veľkej strojovni hučia stroje a voda. Zariadenia sa nám zdajú zložité, no majstra Ľubomíra Ivana nemôžu po štyridsiatich rokoch práce v elektrárni prekvapiť.
„Niekedy mám pocit, že tieto stroje sú nezničiteľné,“ hovorí. Tvrdí, že stavbu, akou je Turčekovský vodovod s troma stupňami vodných elektrární, by dnes už nikto navrhnúť nedokázal. Sieť spája Povodie Váhu a Povodie Hrona a v niektorých jej miestach sa dokonca zdá, že voda tečie do kopca.
„Niektorí sa tu boja,“ hovorí strojník Ján Brosch.
Maštaľ pre koňa a kúpeľňa v skalách
Spomienkou na podobu niekdajších kremnických baní je samotná Dedičná štôlňa, ktorá ústi na Slnečnej stráni neďaleko Žiaru nad Hronom. Tá odvádza banské vody do Hrona.
Okrem veľkej strojovne elektrárne v nej nájdeme aj miestnosť s napájadlom pre ťažné zvieratá.
Úzka izbička bola miestom odpočinku pre kone, ktoré využívali pri ťažbe okru. „Ťahali banské vozíky, huntíky,“ pripomenie majster.
Dnes miestnosť spolu s kúpeľňou vytesanou v hornine slúžia ako zázemie pre zamestnancov.
Aj keď na nás pôsobia chodby v podzemí, voňajúce železitou termálnou vodou, pochmúrne, muži, ktorí tam denne prichádzajú za prácou, sa len usmievajú.
„Je to tu stereotyp, ktorý len sem-tam niečo naruší. Kolegov napríklad pred časom prekvapila skupinka poľských turistov, ktorí sa znenazdania objavili v prítmí štôlne. Museli poškodiť mreže na východe z chodby na Slnečnej stráni a predierať sa štôlňou až sem. Nezodpovední dobrodruhovia,“ okomentuje cestou späť na povrch konanie skupinky odvážlivcov cestou späť na povrch Ľubomír Ivan.
Spojenie s povrchom. Mobilný signál v podzemí nie je.
