Historický hodinový stroj vo veži katarínskeho kostola v Kremnici prináša jeho správcovi starosti aj radosť. Jaroslav Hric Matuška pozná všetky jeho tajomstvá.
KREMNICA. K hodinám na veži nad Kremnicou, o ktoré sa už desať rokov stará Jaroslav Hric Matuška, vedie viac ako stotridsať schodov.
Kým po nich človek vyjde, poriadne sa zadýcha. „Kondička už nie je ako kedysi, takže na podlažiach musím odpočívať,“ komentuje výstup po točitom schodisku pracovník múzea mincí a medailí.
Premazať a doštelovať!
Miestnosť s hodinovým strojom je nad úrovňou vyhliadky, čo je posledné miesto, kam sa dostanú turisti. Od nej ju oddeľuje železná rampa a hrubé drevené dvere so zámkom.
Za nimi pravidelne pradie majestátny historický stroj. Pred trusom netopierov, ktorých vo veži a nad klenbou kostola žijú celé rodiny, ho chráni presklená skriňa.
„Mojou úlohou je dvakrát, trikrát do týždňa ho skontrolovať a ak treba premazať a doštelovať. Buď hodiny o polminútu, minútu podám dopredu, alebo ich na chvíľu zastavím, podľa toho, či utekajú alebo meškajú,“ pozerá spoza okuliarov na malý „pracovný“ ciferník na vrchole stroja a potom na svoje náramkové hodinky Jaroslav.
Súkolie s reťazami vydáva ďalej pravidelný zvuk, akoby sa ho drobný servis ani netýkal.
Historický hodinový stroj. Zložité súkolie treba pravidelne premazávať. FOTO: (51)
Veža priťahuje blesky
„Stred stroja je poháňaný asi 40-kilovým závažím, aj odbíjanie štvrť, pol, trištvrte, celá a odbíjanie jednotlivých hodín od jedna po dvanásť.
Kyvadlo je z dreva, pretože tento materiál najlepšie znáša výkyvy teplôt. Samozrejme, v mrazoch a pri vysokých teplotách, sa ani tak nedajú úplne obmedziť,“ vysvetľuje.
Kým v minulosti všetko fungovalo mechanicky, dnes chod zariadenia zabezpečuje elektromotor.
Doba sa prejavila aj inak. V minulosti Jaroslav kvapkal na súčiastky klasický olej na bicykel alebo na šijacie stroje, dnes používa silikónové mazivo do kopírok. „Účinok je ale ten istý,“ ubezpečuje.
Ľudia vonku práve počujú odbíjať desať hodín, zvon Ondrej zavesený o poschodie nižšie sa dal na pokyn do pohybu.
Poruchy stroja, ktorý po dlhoročnej odmlke ožil v 1992., sú zriedkavé.
„Je spoľahlivejší ako dnešné autá, ktoré sú stále v oprave,“ smeje sa správca kremnického času.
Vo veži pod spleťou trámov je ako doma. Rád počúva, ako sa pomedzi ne preháňa vietor. „Je krásne počuť, ako to píska a drevo praská.“
Keď však vonku zúri búrka, nie je mu všetko jedno. „Veža je v Kremnici najvyššia a doslova priťahuje blesky. Raz som tu bol, keď do nej udrelo, no našťastie to zvládla dobre,“ spomína.
Kremnické veže. Menšej sa v minulosti hovorilo Hodinová. Dnes túto jej funkciu prebrala vyššia, kostolná. FOTO: (51)
Naozajstný kumšt
Vzťah, ktorý za uplynulé roky Jaroslav Hric Matuška k vežovým hodinám získal, je silný.
„V každej dobe to môže robiť len jeden človek z mesta, som hrdý na to, že to zverili práve mne.“
Starostlivosť o kremnický čas je preňho starosťou aj radosťou.
„Vždy ma to niečo naučí, nejako ma to vymorduje, často tu musím zložiť doslova technickú matúru. Zároveň je to vždy o kumšte, ku ktorému sa človek musí dopracovať postupne,“ tvrdí.
Od naolejovaného stroja schádza späť ku kolegom z údržby múzea opäť spokojný. Hodiny odbíjajú presne.
Od hlásnikov k hodinám
Čas v Kremnici odmeriavali v minulosti mestskí hlásnici a neskôr vežové hodiny.
KREMNICA. Takzvaní turneri, trubači či hlásnici, ktorí počas dňa informovali o aktuálnom čase, v hradnej veži doslova bývali. Aj dnes ich remeslo pripomína štylizovaná obytná miestnosť s posteľou či rumpál, s pomocou ktorého k nim dopravovali potraviny, v jej vrchných poschodiach.
Asi takto mohla vyzerať izba hlásnika. FOTO: IVA ZIGOVÁ
Pravdepodobne prvé verejné hodiny v meste umiestňuje historik Daniel Kianička na vežičku Kostola Blahoslavenej Panny Márie v centre Kremnice, ktorý už neexistuje.
„Potvrdzuje to maľovaná veduta niekedy z prvej tretiny 18. storočia“
Ďalšie hodiny boli v minulosti na takzvanej Malej alebo Prašnej bašte mestského hradu.
„Tá sa v 18. storočí začína označovať ako Hodinová veža , práve pre hodiny, ktoré na ňu v tom čase nainštalovali,“ vysvetľuje historik.
Neskôr pribudli hodiny aj na susednú vežu Kostola svätej Kataríny. „Vieme, že tam boli 1884., pretože existuje záznam, že v novembri tohto roku, keď kostol reštaurovali, na nich vymenili ručičky,“ hovorí Kianička.
Pohľadnice mesta približne z 20. rokov 20. storočia zachytávajú hodiny paralelne na oboch vežiach, v súčasnosti sú už len na vyššej z nich.
To, že ani dva hodinové stroje nezaručovali miestnym ľuďom znalosť presného času, ilustruje archívny notársky záznam z roku 1923. Časopis o dejinách Kremnice a okolia Kremnický letopis z neho parafrázuje: „Vežové hodiny meškávali približne o 15 minút, a tak dochádzalo nielen k všeobecným nedorozumeniam, ale aj k tomu, že župní úradníci neskoro prichádzali na úradné pojednávania, či dokonca zmeškali odchod spojov.“
Po sťažnostiach prikázal obecný notár strážmajstrovi, aby si každý deň na poštovom úrade zistil, aký je aktuálny stredoeurópsky čas, a informáciu ďalej tlmočil vežovým strážnikom, ktorí sa mali postarať o vežové hodiny, uvádza letopis.
(iva)
