Koncentrák prežila vďaka milovanej mame

Štyri roky prežila Nelli Veselá, pôvodom Ruska, v koncentračnom tábore. Smutné spomienky detského väzňa odhalila v publikácii Generálove deti. Knihu nedávno predstavila aj v Žiari, kde našla svoj druhý domov.

ŽIAR NAD HRONOM. Kniha Generálove deti hovorí o materinskej láske, ktorá ochránila Nelli a jej brata Voloďu pred smrťou v nemeckom koncentračnom tábore počas 2. svetovej vojny.

Zápisky pre vnukov

Spomienky rodenej Moskovčanky Nelli Ivanovny Tutarinovej, vydatej Veselej (78), sú písané v ruštine a slovenčine.

„Mám osem vnúčat, ktoré vo mne vidia veselú, dobrú babku. Nevedia však o mne všetko. A keďže príchodom do penzie som zrazu mala veľa času, rozhodla som sa, že im niečo aspoň napíšem,“ povedala. Začala si teda robiť poznámky, z ktorých nakoniec vyšla kniha. Tá podľa nej nesie jasné posolstvo.

„Vojna je strašná. Nepozná milosrdenstvo, deti, starých ľudí. Už žiadne pokolenie by nemalo zažiť to, čím sme prešli my,“ hovorí. „Mrzí ma, že aj tu si ľudia museli prejsť podobnými hrôzami. Máte tu Ostrý Grúň, Kľak, dediny vypálené Nemcami. Keď som sem prišla, mnohí svedkovia týchto udalostí ešte žili, rozprávala som sa s nimi. Na niečo také sa nedá zabudnúť.“

Zomrela jej v náručí

Nelli Veselá žije na Slovensku už viac ako päťdesiat rokov. Mnohí Žiarčania ju poznajú ako ruštinárku, ktorá v študentoch vedela vzbudiť záujem o svoj rodný jazyk. Učiteľskou prácou dosiahla viacero uznaní. Získala napríklad ocenenia Zaslúžilý učiteľ Slovenska, Top profesor roka v mimoškolskej činnosti či Európsky učiteľ jazykov.

Do koncentračného tábora sa dostala ako malé dievčatko. Jej otec, generál, slúžil na hraniciach v Breste.

„My sme tam prišli za ním a keď prišla vojna, nestihli nás evakuovať. Nemci postupovali veľmi rýchlo, išlo na nás viac ako tritisíc tankov.“

Pri písaní knihy ju najviac rozrušili spomienky na mamu.

„Keď jej v tábore zistili, že má tuberu, prišla za mnou, sadla si ku mne na pričňu a povedala: Dcérka moja, o mesiac, možno dva, umriem. My s bratom sme začali strašne kričať, že komu nás tam nechá.“

O milovanej matke, ktorá zomrela v koncentráku v jej náručí, hovorí vždy s veľkou láskou a obidvom.

„Optimizmus a viera, že všetko bude v poriadku, ju sprevádzali do konca života. Dobre som si zapamätala jej slová: To nič Nelinka, všetko bude v poriadku. Vstaň a choď! A tak som aj urobila.“