ŽIAR NAD HRONOM. Silvia Hlôšková sa svojej práci venuje už pätnásť rokov. Začínala ako recitátorka, neskôr dostala ponuku nielen recitovať, ale aj pripravovať podujatia ako svadby, pohreby, prijatia do života či rôzne iné podujatia v meste. Silvia Hlôšková zo Zboru pre občianske záležitosti v Žiari nad Hronom.
Vydala už druhý zborník príhovorov
Začiatky pre Silviu však neboli jednoduché. Sama seba totiž považuje za veľkého pedanta. „Keď začnem niečo robiť, celá sa tomu odovzdávam,“ hovorí. Prvé roky sa v písaní príhovorov a veršov ako sama hovorí, veľmi hľadala. Pomaličky však svojej práci začala prichádzať na chuť. „Zistila som, že je na Slovensku veľmi málo príhovorov, či už na smútočné obrady, sobášne obrady, či na uvítanie detí do života,“ hovorí. „Všetky príhovory, ktoré som čítala mi prišli na jedno kopyto, samý pátos či klišé,“ vysvetľuje Silvia. „Svojím spôsobom vždy ten príhovor zostane na povrchu. Je neúprimný, neosobný a nudí,“ hovorí.
Silvia sa preto rozhodla, že vytvorí príhovory, ktoré budú ľuďom šité na mieru a nebudú oficiálne či všeobecne ladné na konkrétnu príležitosť. Minulý rok jej Združenie zborov pre občianske záležitosti vydalo už druhý zborník príhovorov. Išlo o zborník smútočných príhovorov, v ktorom sa nachádzalo až stodvanásť príhovorov. „Aj keď to boli príhovory na jednu tému, každý z nich bol tvorený inak, pre daného človeka,“ vysvetľuje Silvia, ktorá každý jeden smútočný príhovor osobne konzultuje s pozostalými.
„Stačí, keď prídu za mnou a povedia mi, čo mal zosnulý rád, a ja sa toho chytím a už v tom hľadám symboliku,“ vysvetľuje. Silvia dodáva, že ju veľa vecí inšpiruje aj z internetu. „Sledujem rôzne výpovede horolezcov o kráse a voľnosti prírody a aj tam sa snažím čerpať inšpiráciu,“ dodáva. Pri písaní príhovoru sa podľa jej slov dá nadviazať nielen na písané texty, ale aj na piesne. Pri svojej tvorbe sa snaží slová do hĺbky rozobrať a všetko spojiť do jedného celku. „Každá jedna veta, každá myšlienka aby mala svoje opodstatnenie,“ hovorí.
Úradný sobáš nemusí byť formalitou
Recitátorku dosť mrzí, ako ľudia v dnešnej dobe vnímajú občianske sobáše. „Veľa ľudí si myslí, že to je len nejaká krátka päťminútovka, kde príde nejaký úradníček, povie nejaké trápne, suché reči a recitátorka povie starú socialistickú básničku,“ hovorí. Podľa jej slov to však v tejto dobe nie je tak, ako si ľudia myslia a aj civilné sobáše majú niečo do seba. Hendikep však vidí Silvia v tom, že Žiar nemá žiadne historické miesto, v ktorom by sa obrady mohli realizovať. „Keby sme tu mali niečo, kde by sme dokázali tých ľudí prilákať a vyťažiť z toho miesta čo najviac,“ hovorí. Mesto však organizuje sobáše aj v exteriéri, konkrétne v Parku Štefana Moysesa. „Aj tam sa snažíme z toho miesta vyťažiť čo najviac,“ hovorí.
Silvia je na seba aj teraz po rokoch stále prísna. Priznáva, že ešte aj teraz máva zo svojej práce pochybnosti. „Keď skončí nejaký obrad či program, ktorý som pripravovala a režírovala, tak si vždy v duchu poviem: bože môj, ja už nič nové nevymyslím,“ hovorí s úsmevom. Pri pripravovaní programov a slávností sa snaží priblížiť aj mladým. „To, čo bolo dobré pred desiatimi rokmi, nemusí byť dobré aj dnes,“ hovorí s úsmevom Silvia. „Ľudia stále vyžadujú niečo nové. Ako sa posúva doba, musíme sa posúvať aj my,“ hovorí. Čo sa týka sprievodnej hudby k podujatiam, aj tú pripravuje Silvia sama.
Sama vyberá vhodné piesne na dané príležitosti a sama ich aj strihá tak, aby zapasovali k jednotlivým častiam programu. „Je to veľmi zdĺhavá práca, kde mi koľkokrát hodiny trvá, kým to všetko zostrihám a pripravím tak, aby to vyzeralo ako jeden celok,“ hovorí. Veľakrát si hudbu na sobáš vyberajú práve snúbenci, ktorí sa so Silviou prídu poradiť. Cez víkend dokonca pripravovala sobáš, ktorý bol ladený rockovou hudbou. „Samozrejme, že snúbencom vyjdem v ústrety, predsa je to ich deň, nie môj,“ hovorí s úsmevom.
Obrady, ktorá Silvia pripravuje, delí na tradičné obrady a netradičné obrady. „Medzi tradičné obrady patria smútočné obrady, svadobné obrady, či uvítanie detí do života,“ vysvetľuje. Medzi netradičné obrady Silvia zaraďuje napríklad prijatie športovcov, či ocenenie Učiteľ na jednotku a mnoho iných. Silviina úloha v organizovaní takýchto podujatí je dosť široká. „Som režisér, dramaturg, scenárista, recitátor aj moderátor,“ hovorí s úsmevom a nezabúda klásť dôraz na to, že ľudia, ktorí sa niečo podobnému chcú venovať, musia mať istú dávku kreativity.
Sľub priateľstva predškolákov.
Aj smutné obrady môžu byť vtipné
Za svoju prácu získala Silvia spoločne s kolektívom prvé ocenenie už pred dvoma rokmi. „V rámci Združenia zborov pre občianske záležitosti na Slovensku bol ocenený náš kolektív najvyššou cenou združenia Zlatým srdcom.“ V tejto súťaži sa podľa jej slov vždy oceňovali jednotlivci. „Sme prví v histórii Slovenska, kde sme ako kolektív boli ocenení kvôli novátorskému prístupu a kvôli tomu, že sme prišli s niečím novým, inšpiratívnym, čo oslovilo aj ostatné ZPOZ-y na Slovensku,“ vysvetľuje Silvia.
Paradoxne sa Silvii najlepšie pracuje a píše príhovory, keď je pod stresom. „Vtedy sama žasnem nad tým, kde sa vo mne zobrali tie veci,“ hovorí so smiechom. „Som veľmi vďačná mojej riaditeľke Miške Pribilincovej, že mi v tomto necháva voľnú ruku,“ hovorí. Pracovný čas si teda Silvia organizuje sama. Veľakrát zostáva v práci až do večera, čo vyhovuje aj jej klientom.
Nie vždy všetko ide podľa predstáv a niekedy sa aj dobre zorganizovaná akcia môže pokaziť. Rovnako to je aj v Silviinom prípade, ktorá si pri svojej práci zažila už veľa úsmevných situácií. Vtipná príhoda sa jej stala minulé leto, práve na pohrebe. „Boli sme na smútočnom obrade a čo čert nechcel, vybrala si ma osa, a začala okolo mňa krúžiť,“ hovorí so smiechom. „Spočiatku som sa tvárila profesionálne a osu som nevnímala, no keď začala robiť útoky na moju tvár, začala som sa oháňať a točiť sa okolo vlastnej osi,“ hovorí. „Zaháňala som sa doskami, v ktorých som mala napísaný príhovor, no najlepšie na tom bolo to, že ľudia, ktorí boli vzadu ani len nemali tušenie, že tam nejaká osa je a vyzeralo to komicky,“ spomína dnes už s úsmevom.
Silvia ako moderátorka a recitátorka na Koncerte pre mamu. FOTO: ARCHÍV SILVIE HLÔŠKOVEJ
Zlatý klinec ju potešil
Každý jeden obrad v Silvii zanecháva hlboké pocity. „Vždy keď zostanem sama a celý obrad si večer premietnem, cítim hlboký pocit spokojnosti, šťastia, mieru, no proste pocit, ktorý sa slovami ani nedá opísať,“ hovorí Silvia. Aj reakcie ľudí po obrade sú pozitívne, čo Silviu veľmi teší.
Silvia nedávno na City feste získala ocenenie Zlatý klinec za svoju doterajšiu prácu. „je to skutočne zadosťučinenie mojej práce a ja som za to veľmi vďačná. „ Silvia nezabúda podotknúť, že ocenenie nepatrí len jej, ale aj celému kolektívu, ktorý jej pri práci pomáhal. „Moja práca by nebola na takej úrovni akej je, keby som nemala výraznú podporu mesta,“ hovorí.
Plánov do budúcnosti má Silvia niekoľko. „Chcela by som osloviť starostov či primátorov jednotlivých miest a obcí a urobiť v danej obci akýsi audiovizuálny workshop ako pripravovať jednotlivé podujatia, či už smútočné alebo sobášne obrady,“ vysvetľuje svoj zámer Silvia.
