Umelec je rodákom z Tekovských Lužian

Úhľadné písmo, precízna maľba a humor štyriadsiatnika. To je stručná charakteristika ikony umenia Milana Laluhu. Nebyť množstva vrások, ktoré vryli do jeho tváre prežité roky a choroby, mnohí by tipovali o rok už osemdesiatnikovi oveľa menej rokov.

Dátum narodenia je však nemenný. Okrem neho má akademický maliar Milan Laluha v rodnom liste ešte jednu zaujímavosť. Hoci podstatnú časť svojho detstva prežil v Dolnej Mičinej na strednom Slovensku a od roku 1963 žije v Bratisave, narodil sa v Tekovských Lužanoch. „Otec pochádzal z osady pri Terchovej, matka z Dolnej Mičinej. Do Tekovských Lužian prevelili na pár rokov môjho otca – žandára. Na túto obec sa ale vôbec nepamätám. Nemal som ešte ani jeden rok, keď si prišla po mňa moja stará mama a vzala ma k sebe, do Dolnej Mičinej. Vraj si to priali moji rodičia, ktorí so mnou už nevládali. Bol som totiž veľmi nespokojné dieťa,“ hovorí o sebe maliar zvučného mena.

Tekovské Lužany ho poznajú

Aj napriek tomu, že o svojom rodisku vie Milan Laluha veľmi málo, Tekovské Lužany ho majú zapísaného nielen v obecnej matričnej knihe, ale aj v povedomí obyvateľstva. Ako potvrdil starosta obce Marián Kotora, o svojom rodákovi vedia a sledujú jeho úspechy i kariéru. Zmienku o ňom dokonca nájde ktokoľvek aj na obecnej webovej stránke. „Osobne som sa s pánom majstrom síce nikdy nestretol, ale veľa k tomu nechýbalo,“ prezradil starosta Tekovských Lužian. Na zoznámenie s Milanom Laluhom sa tešil už pred dvoma rokmi pri príležitosti oslavy 850. výročia obce: „Bohužiaľ, stretnutie sa nakoniec neuskutočnilo. Náš vzácny hosť náhle ochorel a neprišiel.“

Umenie je diagnóza

Choroby, ako sa vyznal samotný maliar, ho sprevádzali celý život. Neraz bojoval so závažnými zdravotnými problémami, na život a na lekárov však nezanevrel. Jednu lekárku má dokonca aj doma a tá mu porodila dve deti – dcéru Andreu a syna Martina. Obaja potomkovia zdedili po otcovi umelecké vlohy a venujú sa výrobe keramiky. „Aj manželka je veľmi nadaná,“ chváli majster svoju polovičku, a potom s humorom a smiechom jemu vlastným dodá: „Vedela by zo mňa urobiť milionára. Ale to by som najskôr musel byť miliardár!“ Hoci Milan Laluha na šťastie neverí a údajne si ho ľudia iba namýšľajú, sám je dôkazom, že takým malým miliardárom vlastne aj je. Maľovanie je jeho životom a štetec je ešte stále jeho každodenným spoločníkom. Má vlastný ateliér a v ňom svoj svet, ktorý ho teší i trápi zároveň. „Keď už nevládzem maľovať a terpentín ma dusí, vyjdem na terasu a dvadsať minút relaxujem. Hreším tak, že susedia radšej zatvoria okná,“ smeje sa nahlas a nákazlivo majster. A aby to zaklincoval, ospravedlňujúco dodá: „To viete, všetci tu vedia, že umenie je tiež diagnóza!“ Chvalabohu, s touto diagnózou si žiaden lekár neporadil, a tak sa tvorba Milana Laluhu neustále rozrastá. S obrazmi, aj keď to otvorene nepovie, sa iba nerád lúči. „Stále mám na nich čo opravovať, a tak tu čakajú, kým príde na ne rad. Niektoré už od sedemdesiatych, osemdesiatych rokov. Treba ich dočistiť, zvýrazniť, pridať lesk. A mnohé aj domaľovať. Veď ak moje trvanie dá, všetko stihnem,“ usmieva sa akademický maliar. V ateliéri má skutočne na desiatky obrazov, čakajúcich na jeho istú ruku a štetec. Množstvo rozmaľovaných, nedokončených obrazov vzniklo podľa majstrových slov práve preto, lebo nápady nechceli čakať kdesi v hlave a pýtali sa na plátno: „Niekedy mi ani spať nedali, a tak som si ich načrtol, rozmaľoval, pripravil. A teraz prišla fáza, keď dokončujem.“

Námetom je život

Štýl Milana Laluhu je rozpoznateľný na prvý pohľad. Údajne si ho sám vytvoril, aby bolo plátno zároveň jeho podpisom. A tak sa podpisuje na stovky malieb, znázorňujúcich častokrát to isté, a predsa úplne iné: „Tetky a ujkovia sú mojou značkou. Aby bolo jasné: Ja som maliar variácií!“ zdôrazňuje Milan Laluha a šibalsky sa pousmeje. A skutočne. Námet slovenskej dediny s tetkami vo veľkých šatkách na hlavách a ujcami v klobúkoch sa na jeho olejových maľbách, pasteloch a kresbách opakuje mnohorako. Tetka s ujkom, tetka s hrabľami, dve tetky... Stále aktuálne a žiadané po celom svete. Pravdepodobne ho inšpirovalo vlastné detstvo, život na dedine a obmeny, s ktorými sa spája. Či už je to tak alebo inak, jeho obrazy zdobia steny znalcov umenia i úplných laikov. Lebo sú výrečné. Farebné a zaujímavé. Jednoduché a zároveň dokonalé. O ich hodnote už vôbec nehovoriac. A tak sa umelec, ktorého koníčkom je jeho práca, stáva tým, čím by chcel byť nejeden z nás. Nesmrteľným.

KATARÍNA KOPCSÁNYIOVÁ